Ako sme adventný veniec "zrobili"

Predvianočný rozhovor

Reed: Skočíme do lesa, nazbierame trocha čečiny a spravíme si adventný veniec.

Nick: Hej, môžeme.

Reed: Keď už máme umelý stromček, nech máme aspoň vôňu Vianoc doma. Teda okrem tej, ktorú naprdíš z vianočnej kapustnice.

Billboardy na zamyslenie

Billboardy k voľbám do VÚC sú všade.


"Viac kultúry - menej drog pre deti v Petržalke."

Nie náhodou žiadne drogy pre deti v Petržalke? Či schválime novú funkciu verejného dealera pre deti a mládež?


"Dobrý záhradník presadí všetko."

Mňa rodičia vždy učili, že dobrý záhradník pohnojí všetko.


"Náš župan, Pavol Frešo"

Keby som si po každej sprche hodil na seba Freša, ehm, no neviem si to predstaviť. Myslím, že sa dal aj lepší slogan do VÚC vymyslieť.


A na záver už len perla.

"Sľubovať občanom to, čo chcú počuť, je jednoduché. To nerobím!" S podtitulom "Som otvorený kandidát."

Áno, otvorený vieme komu. Voldemortovi.

Kniha

Prásk, a prvá padla.


Prásk, a druhá padla.


Tresk, tretia, štvrtá padla.


Muchy padali ako v boji.


Reed s dákou staršou knižkou v ruke je neúprosný.


Prásk, ôsma mucha padla.


No až po boji sme si všimli, že knižka názov mala.


"Milovník a priateľ zvierat".

Na ceste

Po ceste odtiaľ tam ( veď vieš, preč odtiaľto, niekam inam) za volantom mám vždy hlavu plnú myšlienok, ktoré zdajú sa mi krásne a hodné zaznamenania. Píšem si v hlave zvukomalebné eseje, ktoré zmiznú hneď, ako dorazím a málokedy je mi za nimi smutno. Možno len v tých chvíľkach, keď sedím pred čistým hárkom papiera a on na mňa kričí: „No tak, popíš ma, daj mi obsah, daj mi zmysel.“ A ja sa mu vtedy snažím vysvetliť, že ja nie som tá, ktorá by mala dávať iným zmysel ich existencie. Stačí definovať ten svoj vlastný a sama pre seba. Dosť závažná misia sama o sebe, nemyslíš?

Včera som zasa tak maľovala v duchu melódie hlbokých a krásnych viet. Poznáš ma, aká vtedy som. Strapatá a rozjarená. Jesenné slnko sa akurát chystalo zmeniť farbu dňa. Z pravej strany na mňa láskyplne sálalo teplo jeho červenožltej ohnivej gule, vľavo moju hlavu ochladzovali obrysy chladivo zimnobieleho mesiaca. Jemné spŕšky veselých oranžových listov dláždili mi cestu, ktorú poznám lepšie než čiary na vlastnej dlani. To dokáže len október. Nesmej sa mi, skutočne ma niečo také dokáže ohúriť. Absolútna rovnováha, na ktorú som mala nulový vplyv a predsa tu bola.

A vtedy som sa spamätala. Stačí sa nadýchnuť a usmiať. Stačí sa tešiť a niekoho potešiť. Napríklad teba. Stačí sa pozerať a počúvať. Vychutnávať chuťovky aj prekážky, spievať, objímať a ľúbiť.

Schopnosť radovať sa nech je moja najlepšia priateľka, žmurknutie okoloidúceho mojím keksíkom ku káve a smiech mojím životným partnerom.

A aj cesta sa môže stať cieľom...Za fotografiu ďakujem Otovi (www.oto.kominak.sk)

Leto

Tá vôňa búrky. Ten pocit, že som a zároveň absolútne nie som sama. Tá vyrovnanosť a zvláštny pokoj. Tá túžba opäť pocítiť otrasy, zažiť očakávanie, prekvapenie, bez varovania, bez vyvinutej snahy. Zaľúbiť sa, mať horúce zimomriavky. Cítiť, že všetko bude iné. Krajšie, farebnejšie, nežnejšie, voňavejšie... Aspoň na pár minút. Snívanie s otvorenými očami a šteklivo nežné sny s očami zatvorenými.

Úsmev, zvlenené vlasy, šaty ľahučké ako pavučinka, krehkosť a sila v jednom.

Hlboké tmavé oči a ešte hlbšie rozhovory končiace ľahkou absurdnosťou. Také môžem. Bez riešenia, bez obáv, bez postranných úmyslov.

Veľa pieh a veľa slnečníc. Veľa tešenia a prekonané očakávania. Závan dospelosti a detinská natešenosť.

Ľudia, krásne duše, príjemné hlasy, náhodné stretnutia, zvonivé smiechy. To čaro interakcie. Tá krása spoznávania.

Tá nádhera blízkosti a tolerancie. Vedomie skutočného priateľstva a medziľudskej lásky.

Také je zatiaľ toto leto...Dnes. Aké bude zajtra?

Ďalšie z nezabudnuteľných.

Najväčší futbalový fanúšik

S Reedom sme zistili, že som sa stal futbalovým fanúšikom.

Poznám všetkých.

Google images, kľúčové slovo shirtless.

Čože?

Kaká do Realu Madrid?

A keď dobre vyzerá, tak nech kaká.